Odlietame do hlavného mesta Portugalska, do Lisabonu. Náš prvý zahraničný výlet lietadlom vo dvojici. Len my dvaja a nové miesta. Už sa neviem dočkať, hoci priznávam svoj strach a rešpekt z lietania. Predsa len, už je to niekoľko mesiacov, odkedy som bola vo vzduchu späť zo Solúnu. Bojím sa a teším zároveň.
Photo by: Marian Holub
Cestovná horúčka
Po troch hodinách v aute vystupujeme na parkovisku vo Schwechate a kupujeme lístok na vlak, ktorý nás zvezie priamo na letisko. Z Viedne som ešte neletela, takže túto skúsenosť taktiež radím medzi moje prvé.
Rýchlo sa ale zorientujeme a keďže máme kopu času, usalašíme sa v kaviarničke pri jednej z pristávacích dráh a užívame si prvé pohľady na lietadlá s kávou v ruke. Študujeme bedekre, ktoré kúpil Majko a na základe ktorých som robila náš itinerár, aspoň tak zbežne. Uvidíme na mieste.
Po kontrole batožiny sa znova uvelebíme na najbližších voľných sedadlách s výhľadom von a pomaly, ale isto sa lúčime s kamošmi a rodinami. Čaká nás takmer štvorhodinový let.
Boarding prebehne ako po masle, až na to, že asi trištvrte hodinku meškáme. Napätie vo mne sa stupňuje. Alebo to mám nazvať stres? Ani neviem. Možno cestovná horúčka.
Báť sa nie je čoho, pretože mám pri sebe môjho najbližšieho človeka, lietadlá patria medzi najbezpečnejšiu dopravu a kdesi som čítala, že najviac nehôd sa stane počas prvých a posledných desiatich minút vo vzduchu. No kto vie. Naposledy som letela z Grécka domov a celý čas som tŕpla, nech už konečne pristaneme.
Alpy, Barcelona a Lisabon
Ideme na to. Letuška nám ukazuje základnú prvú pomoc a lietadlo sa pomaly pohybuje vpred.
Vzlietame! Už som aj zabudla, aký je to pocit odlepiť sa od zeme a nechať sa nadhadzovať vetrom. Až mi je z toho, v kombinácii so stresom, celkom zle. Toľká nádhera, prelietavať ponad Alpy a ja sa musím veľmi snažiť, aby som nedala von raňajky a kapučíno.
Vedľa nás sedí chlap, ktorý nás úplne ignoruje a číta si časopis Ryanairu. Svoje obedové menu už dojedol a jeho vôňa mi veľmi nepomohla.
Dýcham zhlboka. Zatvorím oči, no v žalúdku cítim každú drobnú turbulenciu. Toto je stres. Ešte väčší ako pred skúškami, lebo teraz sa môžeme len strepať dole. A ja mám strach z výšok! Majo si pustí pesničky, a tak neváham ani ja. Nechá ma ukľudniť sa, ja sa konečne uvoľním a všetok stres zo mňa opadne. Výhľady sú nádherné, viditeľnosť je skvelá. Dokonca som videla aj Barcelonu! A pomaly pristávame.
Teším sa z prvého pohľadu na Lisabon. Trošku mrholí, ale letisko v meste je vždy zárukou mega pristávania. Ani tentokrát to nie je výnimka a ja mám pocit, že sa dotýkame okrových striech všetkých tých domčekov. Až mám z toho zimomriavky. Mega! Sme v Portugalsku!
Leje, no aj tak je tu krásne
Ovalí nás príjemné teplo a smerujeme na stanicu metra. Kúpime si kartičku na dopravu Viva Viagem Card za 0,50€, nabijeme ju pár eurami a hneď ju aj využívame počas prvej jazdy metrom. Keď vyjdeme z metra, vonku prší a zotmelo sa. Je tu nádherne, aj počas januárového lejaka, je to vôbec možné?
Blúdime tmavými, no útulnými uličkami pomedzi domy a hľadáme ten náš. No najskôr treba nájsť pána, ktorý nám odovzdá kľúče od bytíku v štvrti Bairro Alto.
Pozerám do GPS. Na mobil mi prší, takže sa zasekáva a v druhej ruke mám tašku. Majovi sa asi trikrát šmykne, zanadáva a ja nadávam po jeho boku na telefón.
Vyberie svoj mobil, zadá adresu, najprv čakáme pred nejakou kaviarňou, no nakoniec zistíme, že to nie je správne miesto, a tak s hľadaním pokračujeme.
Kde je Victor?
Vojdem dnu do maličkej zašitej kaviarne spojenej s obchodíkom. Postaršiemu pánovi objasním, že hľadáme pána Victora. Tú vetu som si posledný týždeň opakovala asi trikrát do dňa ako nejakú mantru, aby som ju náhodou nezabudla. Ešteže som si to tak dobre nacvičila, pretože predo mnou stojí práve on.
Šedivý nízky ujo mi podáva s úsmevom kľúče a ukazuje vchod. Terigáme sa na najvyššie poschodie po strmých úzkych schodoch a nevieme sa dočkať, kedy si konečne sadneme. Cestou sme videli nejeden supermarket, takže snáď budú po večeri ešte otvorené.
Cíťte sa tu ako doma
Majo odomkne a my sme oficiálne ubytovaní v nádhernom Lisabone s výhľadom na našu ulicu, okolité balkóniky a kúsok rieky Tajo. Stále prší, sme mokrí ako myši, no aj tak sme neskutočne šťastní, že sme tu a náš výlet môže začať.
Snažila som sa vybrať niečo, kde budú aj ohrievače, lebo vraj tu nemajú ústredné kúrenie a v kúpeľni je inak trochu smrádek ako z plesnivého kanála. Ešte nám to tu bude chýbať.
Konečne jedlo! A kam inam, ako do mekáča, smerujú naše kroky. Obaja si vyberieme svoju večeru a musím sa priznať, že po celom dni bez poriadneho jedla, nezaháľam ani teraz a doprajem si asi všetko, čo mi pri objednávke na displeji skočí pod ruku.
Schálujeme to za polhodinu a spokojní ideme ešte na nákup raňajok a vínka na večer. Lisabon sme videli zatiaľ len po tme, ráno nás čaká to pravé zoznámenie.
Prečítaj si aj tieto moje články:
Uličkami Alfamy
Na druhý deň je na pláne štvrť Alfama a ďalej uvidíme podľa toho, ako nám to pôjde. Snáď sa ešte vyjasní.
Po raňajkách sme ready vyraziť do mesta. Je sobota a pod mráčikom, no verím, že to čoskoro prejde a bude nám slniečko svietiť na cestu.
Prvá zástavka je Miradouro de Santa Catarina. Stále nechápem, ako tu môže byť tak úžasne. A to sme tu v podstate prvý deň.
Obaja zhodnotíme, že presne tu, s naším prvým nekonečným výhľadom na Lisabon, si dáme kávu. A neľutujeme. Je to neuveriteľný pocit. Konečne oddych. Sme preč od všetkých otravných ľudí, len my dvaja, bez povinností, vo svete… Viac slov netreba.
Prechádzame sa historickou štvrťou s neskutočným počtom nádherných vykachličkovaných budov, s malými balkónikmi, pomarančmi na stromoch a s bundami v rukách, pretože slniečko už vykúka a cestou do večného kopca sa poriadne potíme. Ale nech. Stojí to za to, aj keby som mala za sebou ťahať naložený príves.
Výhľad za výhľadom
Kostol strieda výhľad a výhľad strieda kostol. Santa Justa Lift je výťah pre všetkých lenivcov, ktorým sa nechce stúpať do kopca a je odtiaľto takýýý výhľadík. Castelo de São Jorge je zas zrúcanina hradu v obľúbenej turistickej štvrti Lisabonu.
Nasleduje ďalší výhľad Miradouro de Santa Luzia a tento ma úplne chytí za srdce. Najradšej by som ani neodišla. Severovýchodne odtiaľ nájdeš National Pantheon – veľkolepý kostol. Uličkami Alfamy sa dostaneš aj k Lisabonskej katedrále a ďalej na obrovské námestie Praça do Comércio, odkiaľ je to na skok na Pink Street – ideálny insta spot. 🙂
Obehneme všetky známe miesta, známu žltú električku, dáme si čerešňový likér ginjinha, spravíme si nádherné fotky, zavoláme domov a smerujeme si kúpiť niečo pod zub. Tentoraz ale nájdeme obchodík bližšie k nám a vonku postávajúci nám ochotne ponúkajú zelené. Haha, nie, vďaka.
S pivkom v parku
Po neskorom obede v našom dočasnom bytíku mierime do obrovského parku Parque Eduardo VII, len tak si sadnúť, vypiť mini pivko Sagres a užívať si leto vo vzduchu, ktoré nás strašne teší. Sme tu až do zotmenia a udivuje nás, že každé miesto je počas rôznych hodín do dňa úplne rozdielne a každé má svoju špeci atmošku inokedy. A keď toto počas cestovania vychytáš, vyhral si na plnej čiare.
Krátkou prechádzkou sa vrátime do bytu zakončiť dnešný deň s pohárom vína v ruke. Prešli sme 17km a stále je pred nami kopa ďalších.
V štvrti Belém
Pol siedmej ráno, smer električka. Presnejšie, ako som sa dočítala, ak sa chceš zviezť električkou číslo 15 bez poriadnej tlačenky, choď skoro ráno alebo neskoro večer. Asi to platí hlavne počas sezóny, ale budiš, vyskúšame, uvidíme. Aj tak sa z bytu vyberieme až o ôsmej. Tak sa držíme nášho plánu.
Hmla nás ani trochu neprekvapuje, nastupujeme na zastávke Martim Moniz v električke sme my dvaja, ujo šofér a dve Číňanky. Super. Zaznamenali prvé prípady korony v Európe, snáď sa jej vyhneme alebo nás obíde sama, lebo akože aziatov je tu neúrekom.
Za jazdy si obzeráme ďalšie známe budovy na tejto trase a na konečnej Campo Ourique (Prazeres) hľadáme najbližší autobus do štvrti Belém s Belémskou vežou. Podarí sa nám to až na štvrtýkrát, ale spokojne sa vezieme zo zastávky autobusu Qta do Cabrinha. Vystúpime pri Kláštore hieronymitov a odtiaľ krátkou prechádzkou k veži.
Cez hmlu sa prebíja slnko a pomaly vychádzajú aj ľudia. Zrejme na nedeľnú prechádzku alebo obed. My si pri veži dáme kávičku a pokračujeme ďalej po nábreží, pretože rad dnu je dlhočizný, popri pamätníku významných osobností Portugalska Padrão dos Descobrimentos.
Ako v Riu
Vraciame sa na byt, ukuchtiť cestoviny s tuniakom, čo by nám vystačilo ešte na ďalšie dva dni a vyrážame na stanicu Cais de Sodré, odkiaľ nám ide trajekt cez rieku Tajo do mesta Almada, kde sa týči socha Ježiša podobná tej v Riu. Stavili sme na nedeľňajšie poobedie a večerný západ slnka. Romantika!
Za päť eur sme sa vyviezli na vrch sochy a užívali si výhľad na jedno z najkrajších miest, kde sme kedy boli. Teda aspoň ja určite. V parku pod sochou to vyzerá ako americkom San Franciscu, hlavne kvôli mostu Ponte de 25 Abril. Nádherné miesto.
Okruh po západnom pobreží
Pondelok už ale nie je až taký farebný. Mrholí, sem-tam zaprší a je poriadna hmla. Dnes je na pláne dedinka Sintra s niekoľkými zámkami a hradmi a Cabo da Roca, najzápadnejší bod pevninskej Európy.
Čakáme v budove krásnej vlakovej stanice Rossio na asi hodinovú cestu do Sintry. Lístky na vlak kupujem tiež z karty Viva Viagem. Keď dorazíme, trošku popŕcha, no nesmieme sa nechať odradiť a keď sa konečne zorientujeme v miestnom a zároveň turistickom autobusovom poriadku, všetko zrazu začne dávať zmysel.
Bus číslo 434 je plný do posledného miesta a brázdi úzkymi uličkami Sintry. Kúpime si lístky na zámok, ktorý je našou dnešnou cieľovou destináciou. Je ním Pena Palace, farebnejší zámok snáď nikde v Európe nenájdeš.
Avšak interiér nás až tak neláka, nakoniec úplne stačí, že sme si kúpili lístky len do parku (7,50€/osoba), ktoré aj tak zahŕňajú aj vstup do zámockého dvora.
Škoda, že počasie nám stále nepraje a dnes tomu v takejto nadmorskej výške inak ani nebude. Výhľad máme doslova žiadny, ledva si dovidíme na špičku nosa. No prechádzame sa po nádvorí, nazrieme aj do kaplnky a tvárime sa, že všetko je také, aké má byť. Stále dúfame, že sa počasie trošku umúdri aspoň poobede.
Vyšlo slnko
A ver, že sa umúdrilo. Zo Sintry vyrazíme autobusom číslo 403 smer Cabo da Roca. Pobrežie Portugalska, rozbúrený Atlantik, vietor vo vlasoch a nekonečná sloboda. Presne tak sa cítim pri pohľade na oceán.
Kto tu už niekedy bol, mi určite dá za pravdu. Toto miesto jednoducho musíš navštíviť, pretože sa nedá opísať slovami. My sme si tu za poplatok dali vystaviť aj spomienku vo forme oficiálneho certifikátu o návšteve najzápadnejšieho miesta Európy s našimi menami, ktorý sa tu vydáva desiatky rokov. 🙂
Opäť nasadáme na 403 a smerujeme do mesta Cascais, odkiaľ nám ide vlak späť do Lisabonu. V Cascais sa zastavíme ešte pri pláži, kde sme úplne sami. To sa dalo čakať, keď je január a tma, pravdupovediac. 😀 No aj tak som si namočila v oceáne aspoň nohy.
Taký bol pondelkový okruh po západnom pobreží.
Utorok odlietame domov. Smutne si bez slova balíme posledné veci a lúčime sa s ubytkom posledným pohľadom z okna. Bude nám to tu chýbať…
Dnes je ne pláne len LX Factory – extra umelecká štvrť, kde nájdeš veľa dobrého jedla a malých obchodíkov s kadečím. Dostaneme sa sem električkou z Cais de Sodré hneď po tom, ako sa zvezieme zubačkou Elevador da Bica a dáme si posledné pastels de nata – najväčšiu portugalskú mňamku.
Po krátkej prechádzke popod Ponte de 25 Abril naše kroky smerujú čoraz viac bližšie k letisku. Aj preto si ešte ideme pozrieť Ponte Vasco de Gama, 12km most, na ktorého koniec snáď ani nedovidíš.
Deň sa chýli ku koncu a odlet z tohto nádherného miesta bol nezabudnuteľný. Vysvietené mesto sa s nami veľkolepo lúči a zároveň nás láka späť. Je len otázkou času, dokedy budeme odolávať. 🙂
Lacné ubytovanie
Nájdi si pre seba v cieľovej destinácii najvýhodnejšie ubytovanie, ktoré bude spĺňať všetky tvoje požiadavky. Či už je to skvelá lokalita, vysoká kvalita, alebo nízka cena.
Letenky na mieru
Hľadáš lacné letenky? Vyskúšaj náš vyhľadávač leteniek. Zobrazí ti aktuálnu ponuku výhodných leteniek a zároveň si svoje vyhľadávanie môžeš prispôsobiť presne podľa svojich požiadaviek.
Autor: Alexandra Mlynárová
Čo máš najradšej na cestovaní?
Adrenalín. Možno pre niektorých je adrenalín skočiť si z mosta, no pre mňa je najlepší ten pocit pred. Už počas balenia si uvedomujem, že idem do veľkého sveta s batôžkom na chrbte……
Viac o autorke