Peking – mesto bizarných zážitkov

Počas klasického víkendového dňa mojej sestre prišla správa od jej kamarátky žijúcej v Číne. „Príď za mnou do Pekingu na pár týždňov. Ukážem ti toto čínske mesto, kultúru a zažiješ tu veľa zážitkov a zábavy.“ Sestra to ešte nestihla oznámiť našim rodičom a ja som už obutý čakal na chodbe ako každý mladší brat, ktorý sa všade nasilu nanominuje.

Kúpili sme letenky a absolvovali priamy let z Viedne do hlavného mesta Číny. Nevedel som, čo nás čaká. Koľkokrát ale príde pozvánka na druhý koniec sveta absolvovať cestu do krajiny, v ktorej bude mojich 170 centimetrov konečne ocenených? Taká možnosť veľakrát nepríde. Vzali sme teda batohy na chrbát a aby sme zistili, čo nás čaká, pozreli si jedálny lístok reštaurácie Panda na Račianskom mýte.

Nakoniec sme zažili momenty, ktoré by nás ani nenapadli a tu je 5 najbizarnejších z nich.

Som súčasťou fotoalbumov čínskych rodín?

V Pekingu žije oficiálne cez 20 miliónov ľudí, neoficiálne dvakrát toľko. Všetky spoločenské vrstvy, od tých najbohatších žijúcich v luxusných vežiakoch po tých najchudobnejších s rodinami pod plechovými prístreškami.

Číňanov je proste veľa a sú všade. Spája ich ale jedna klasická vec známa aj z bratislavských ulíc. Všetko si fotia a ak vidia bieleho Európana, fotia si najmä jeho. Pri kadencii fotenia s Číňanmi, ktorú som absolvoval v priebehu troch týždňov je matematicky možné, že sa moja podoba nachádza v čínskej obývačke nad jedálenským stolom.

Pochopil som až po prvom týždni, prečo naša slovenská hostiteľka v uliciach mesta nosí neustále šatku a slnečné okuliare. Európania sú pre nich exotickí a čím viac bieli, tým príťažlivejší. Konečne niekto ocenil okrem mojej výšky aj to, že som bledý, ako múčny mech.

Neustále som jedol a neustále chudol

Poznáš ten pocit, keď sa na pár týždňov opustíš a príjem množstva jedla sa prejaví na tvojej fyzickej váhe? Ja som tri týždne neustále jedol čínsku stravu a schudol som. Myslím tú pravú čínsku stravu. Nikdy nevieš, čo máš na tanieri, nerozumieš jedálnym lístkom a ani obsluhe. Jediné, čo môžeš urobiť je ukázať prstom na obrázok jedla vylepeného na stene.

Žiaden príbor, iba paličky. Nevieš ich držať? Musíš sa naučiť, inak sa nenaješ. To, že ani pri obede nemáš pokoj dokazujú dva fotoaparáty z vedľajších stolov a pohľad aj celkom príťažlivej čašníčky od vchodu reštaurácie. Ten mi ale nevadil.

Napriek všetkému je čínska strava chuťovo neuveriteľná a najmä lacná. Lacná až tak, že ceny neriešiš. Iba dúfaš, že práve neobeduješ psa alebo niečo eticky neprijateľné nášmu európskemu regiónu. Nenavštevoval som drahé reštaurácie, ale práve naopak. Mojim cieľom bolo spoznať krajinu cez autentickú stravu rôznych lokálnych bistier. Oplatilo sa.

Fakemarket a petmarket. Miesta, ktoré nikde inde neuvidím.

Prvýkrát som sa so zjednávaním cien stretol až v Pekingu. Topánky za 100 eur som na fakemarkete stiahol na 5 eur a predsa som ich nekúpil. Zábava to bola ale dobrá. Zážitok zo zjednávania je výnimočný a sprevádza ho množstvo emócií. Od zjednávania ceny po vyhrážanie, prosenie, rozprávanie sa o rodine, ťahania za ruku späť do obchodu až po informáciu, koľko máš v peňaženke.

Zapamätaj si ale jedno. Vždy keď na tom mieste niečo kúpiš, prerobíš. Druhou nie príliš peknou stránkou mesta sú petmarkety. Psy, mačky, korytnačky, žaby, hydina, či aj niečo, čo vôbec nevieš, čo je. Fotiť to je zakázané. Zistil som, že sa nebojím len pavúkov a hadov. Odvtedy sa bojím aj pavúkov bez nôh, hadov s nohami a agresívnych kohútov.

Všetko je abnormálne nenormálne obrovské

Pred návštevou Pekingu som o krajine a čínskej kultúre toho veľa nevedel. Čínsky múr som poznal z behania Crasha Bandicoota v Maxihre a čínske rezance som poznal iba hrubé, alebo tenké. Prekvapili ma veľké mohutné historické stavby v každej časti mesta, najväčšie námestie na svete Tchien-an-men, či už reálny čínsky múr.

Všade sú široké cesty, veľké križovatky, všetko pôsobí obrovsky. Veľkým zážitkom je aj olympijský štadión v Pekingu nazývaný Vtáčie hniezdo, kde sa konala Olympiáda v roku 2008. Práve tam začala cesta nepredbehnuteľného Usaina Bolta.

Čínski ľudia

Číňania sú veľmi priateľskí ľudia. Neviem, či dobrovoľne alebo povinne. Ich zákony v prípade problémov s Európanmi sú prísne.

V prípade nočnej prechádzky sa bojíš len čiernych taxíkov a v nich sediacich ľudí pripomínajúcich predavačov bambusových ponožiek z Miletičky. Nič priveľmi strašidelné a ani nebezpečné. Večerné pohľady obyvateľov v prítomnosti Európanov smerujú do zeme. To vyvoláva pocit absolútnej bezpečnosti.

Takéto je hlavné mesto jednej z najväčších krajín sveta. Bezpečné, obrovské, zvláštne, neuveriteľné, chutné a najmä úplné iné ako to, čo som dovtedy videl.