Na skok z reality k Vodopádu Skok

Žijeme v dobe rúškovej, plnej rôznych obmedzení a čoraz viac cítime, že potrebujeme čerstvý vzduch, oddych a pokoj výraznejšie ako inokedy. Možno preto som zvolila ako útek z reality, ako to zvyknem nazývať, práve Vysoké Tatry.

Rozhodovala som sa medzi viacerými trasami, ktoré nebudú preplnené množstvom turistov, z ktorých napokon vyhral Vodopád Skok. Vnímam to ako nenáročnú turistiku, skôr prechádzkovým krokom, ktoré zvládnu menší, väčší, dospelý, ale aj seniori. Je však pravdou, že niekedy sú dni, kedy sa aj menej náročná túra zdá byť zložitá. Záleží to od nálady a určite aj kondície.

Moja cesta k vodopádu

V skorých ranných hodinách som sa rozhodla vyraziť. Od ubytovania, ktoré som si rezervovala na celý víkend, mi netrvalo dlho dostať sa k zastávke TEŽ a presunúť sa do Starého Smokovca, kde ma už čakal prestup smer Štrbské Pleso. Od železničnej stanice moje kroky smerovali po asfaltovej ceste, k žltej turistickej značke, až k príjemnej lesnej cestičke, ktorou som sa vydala za svojím oddychom Mlynickou dolinou. Trasa sa niesla v miernom stúpaní po kamenistej ceste a s pribúdajúcou výškou, sa aj chodník mierne zužoval. Ten pocit pokoja, spev vtákov a žblnkot vody, ktorý ma sprevádzal po trase, bol neskutočným relaxom. Po približne hodinke cesty som pred sebou videla mohutný vodopád, čo ma ešte viac motivovalo, pridať do kroku.

Oddych v horách

Zrazu najkrajší vodopád stál priamo predo mnou. Kvapky vody dopadali z výšky 1789 m n. m. a cítila som ich rozprášené na svojej tvári. Poviem Vám, bolo to skvelé osvieženie, čo však bolo ešte lepšie, je fakt, že som celú tú krásu mala iba pre seba! Práve z tohto dôvodu som si radšej skôr privstala a odmenou mi bol čas strávený v horskom prostredí, bez množstva ľudí. Nebudem klamať, rada sa fotím, takže som mala dostatok času urobiť zopár ikonických záberov, nadýchať sa čerstvého vzduchu a posilniť sa. 

Priznám sa, túto trasu som už absolvovala niekoľko krát, avšak nikdy som nevyšľapala vyššie, ako je samotný vodopád Skok. Tentokrát som si takúto možnosť nenechala ujsť. Po prestávke som pokračovala v mojom horskom dobrodružstve a to doslova. Čakal ma úsek, kde som sa musela pridržiavať reťazí. Aj keď turistiku zbožňujem, pred lezením, či presúvaním sa pomocou reťaze, mám stále veľký rešpekt a trochu aj strach. Keďže to nebol dlhý úsek, dalo sa to zvládnuť. Približne po pol hodine cesty som sa ocitla na mieste. 

Obklopená majestátnymi horami, spoza ktorých sa predierali ostré slnečné lúče. Viac ako dve hodiny som sedela na skale, nasávala pozitívnu energiu a vychutnávala si prítomný moment. Mohla som pokračovať ešte ďalej, ale úplne mi stačil čas osamote a ten pohľad, ktorý mi vyrážal dych. Každý milovník hôr, mi dá určite za pravdu. 

S pribúdajúcim počtom turistov bol čas vrátiť sa naspäť. Asi v polovici cesty som si uvedomila, že turistický chodník sa prudko naplnil výletníkmi a tak som ani na sekundu neľutovala to skoré ranné vstávanie. So skvelým pocitom, šťastím a pozitívnou energiou, som sa vrátila na Štrbské Pleso. Nachvíľu som sa zastavila pri jazierkach lásky a bežala na električku.

Musím uznať, že práve tento relax mimo reality v horách, ma bude aj ďalšie pomerne náročné dni udržiavať v pohode a úsmevom na perách.