4:16 a ja vstávam. Čaká ma dlhý deň plný cestovania do Grécka, konkrétne do Thessaloniki, v slovenčine Solún. Ráno ma ocino cestou do roboty hodil na letisko MRŠ v Bratislave, spolu so sestrou, ktorá si to mierila ,,len“ do Nitry na intrák.
Ja som úspešne ukončila bilingválne gymnázium po piatich rokoch plných nervov, stresu, vína, plaču a hotdogov. Jedine tých párkov mi bude ľúto, lebo tie teta bufetárka vedela spraviť na dve jednotky.
Čiže zaslúžený low-cost výlet. Poďme na to!
Ach, to lúčenie
Pred piatou sme vyrazili a o dve hodiny neskôr som sa už lúčila s ocinom pred odletovou halou. Trošku náročná úloha takto na ráno – tváriť sa, že nevidím, ako sa jemu, veľkému chlapovi, tlačia slzy do očí, čo sa nestáva takmer vôbec. Naposledy to bolo asi pred dvomi rokmi, keď som letela prvýkrát do Londýna a to hneď na tri týždne.
Vtedy som to bez plaču nedala absolútne. Ako z filmu, keď sa ľudia lúčia na letiskách so štyrmi taškami okolo nich. Až na to, že ja som vtedy aj teraz mala iba jeden batôžtek. A tentokrát som sa rozrevala, až keď bol ocino na ceste do roboty. Toľko k citovému prejavu môjho rodiča. Ozaj je najhoršie, keď plačú zadržiavajú plač a ja sa musím tváriť, že pohoda, čo revete, veď sa vrátim (dúfam).
Po stretnutí s mojimi spolucestujúcimi sa moje vnútorné ja – ocinkovo dievčatko – ozvalo a dala som slzám voľný priebeh, nehovoriac o tom, že som sa v noci musela rozlúčiť ešte aj s frajerom a skončilo to presne takto isto. Keď oni mi budú tak chýbaaať… nekonečne dlhých päť dní.
Zvítala som sa so spolužiačkami, bez problémov sme prešli kontrolou batožiny a usadili sa v kaviarni s výhľadom na… bratislavské parkovisko. Aj to len, keď som sa pozrela doľava. Inak som sa celý čas dívala na tú rozospatú kočku v zrkadle na stene. Yeees.
Naposledy sme tu sedeli skoro pred rokom a pol pred výletom do Berlína, čo mám pocit, že bolo minulý týždeň a na ktorom sa dnes už len smejeme, lebo sme vtedy ani len netušili, ako skvostne dopadne.
A tento tiež….
Letímeee
10:20 nám začal Ryanair boarding a ja som nechápala, ako rýchlo ide čas na letiskách. Aj keď mešká lietadlo, ale k tomu sa, bohužiaľ a prvýkrát, dostaneme tiež. 10:45 sme už nedočkavo sedeli na miestach, ja pri okne ako vždy, vedľa mňa Miška s Domkou a Ivka bola niekde stratená, keďže si letenky nekupovala s nami. A ešte ich mala aj lacnejšie. 😀 Inak vyšli do 50€ na tento fixný dátum.
Posledný raz som sa so všetkými rozlúčila krátkou správou a oni mi na oplátku popriali šťastný let. Nech už sme tam! A pri tom lietanie milujem, bože, veď čo je krajšie na tomto svete, ako pozerať sa naň zhora?
Problém je taký, že čím viac lietam, tým je to horšie a horšie. Tiež tomu nerozumiem. Asi to bude tým, že mám čoraz menej blízkych ľudí, ale o to viac chcem s nimi ešte pobudnúť. Amen.
Ani tento let nebol o nič iný ako tie moje predošlé. Všetko bolo tak nádherné, až kým sa s nami turbulencie nezačali hrať. Nebolo mi nič jedno pri tých všemožných leteckých katastrofách z každej strany. Ujo pilot nás ale upokojil – mňa nie – že to očakávajú, tak sú pripravení.
Hmmm. Ani slúchadlá v ušiach mi nepomohli a bola som v strehu pri každom pípnutí. Ďakovala som všetkým svätým po pristátí v zamračenom Grécku.
Len to som ešte nevedela, že sa dá ďakovať aj viac.
Welcome to Greece
Stuhnuté sme sa predierali von hľadať toalety. Teda baby, ja som aj zabudla, že som chcela niečo takéto vykonať ešte pred odletom, čo bolo tak pred hodinou a pol, ak nerátam časový posun.
Po Miškinom krátkom telefonáte a po opakovaní “yes” a “no” nám povedala, že príde pre nás náš airbnb hostiteľ, lebo je v meste a je to jednoduchšie, ako nám vysvetliť, ktorým busom ísť.
A teraz sa v našich hlavách vynorili myšlienky na všetky filmy, kde ľudia cestujú a unesú ich a vrátia sa o desať rokov o dvadsať kilo ľahší. A čo iné sme mali robiť, keď sme nevedeli čítať grécky autobusový poriadok, ktorý ani nemali? Tak som sa znova rozlúčila s mojimi blížnymi a dala im údaje o ujovi (len tak, pre istotu), zatiaľ čo mi mysľou behalo Nesadaj cudzím ľuďom do auta. Sranda musí byť, veď sme štyri.
Do desiatich minút pred nami stál malý oranžový trojdverák s (aspoň jedným) prívetivo vyzerajúcim Grékom. Možno nás neunesie teda… Ale cez jeho dvere by sme asi ani neušli. Keď sme sa s Miškou a Ivkou konečne naskladali dozadu, vyrazili sme na grécke cesty.
Je hrôza je slabé slovo?
V aute sa nám nedalo dýchať (možno nás chce najprv otráviť smradom) a keď si to pánko zobral stredom cesty a spravil si svoj vlastný tretí pruh, prvýkrát som chcela sedieť v lietadle domov.
,,So do you like wine?“ spýtal sa do éteru nevyvetraného auta, kde sme dýchali veľmi šetrne.
,,Of course we do,“ ulahodil mi otázkou a keď povedal, že nám na ubytku nechal fľašu toho ich, tak som ho možno začala mať rada. Ale iba trošku.
Cesta prebehla, vďakabohu, bez ujmy na zdraví. Značky zrejme nikomu nič nehovorili, ako sme si mohli všimnúť a čo sa týka áut v našom prechodnom bydlisku, ktorou bola Peraia, no, tak to boli všetky staré modely tých nových, ktoré máme doma. A veľmi staré modely.
Čo nás len utvrdzovalo v našej doterajšej mienke o krajine, ktorou sme prechádzali. Ani nezaopatrené a polorozpadnuté budovy náš názor nepopierali. Nuž, uvidíme, ako sa náš názor zmení po týždni.
Apartmán s výhľadom
Ujo nás vyhodil pred typicky prímorskou ,,bytovkou“ s tromi druhmi markíz na každom balkóne. Podľa mňa to môžem kľudne porovnať so satelitmi na stenách panelákov na Slovensku. Tiež neviem, čo je lepšie. Ale asi tie markízy.
,,Let’s have a look inside.“ Tak sme šli, veď nič iné nám neostávalo. A sťažovať sa na ubytko tiež nemôžeme, keď sme si ho sami vybrali. Za sto eur na týždeň pre štyri to mohlo byť tri razy horšie. Rátali sme s tým, že budeme čo najviac času tráviť aj tak von.
Hneď z príchodu nás uvítalo asi päť pekne vypasených mačiek, ktoré si bezstarostne ležali na schodoch a ani sa neunúvali čo i len pohnúť, keď sme im preskakovali chvosty. Aspoň pri našich dverách žiadne neboli.
Ujo nám dal inštrukcie ešte pred vstupom dnu a odomkol trikrát. Mali sme si to tu zbežne prezrieť a ísť sa ešte trochu prevetrať, lebo potreboval poupratovať.
Úzka chodbička, vľavo kúpeľňa, rovno jedna izba s veľkou posteľou, toaletným stolíkom a veľkou skriňou, napravo od nej skromná, ale plne vybavená kuchynka a úplne napravo od hlavných dverí ďalšia izba s dvomi posteľami a telkou.
Celé to bolo zvonku lemované terasou s výhľadom na more. Trepem. 😀 Dívali sme sa susedom do okien a dvorov a more, hoci bolo minútu od ubytka, sme videli na jedno očko, keď sme sa postavili na špičky. Inak pohoda, mrkni na fotky tohto airbnb.
V uliciach Peraie
Tak sme uja nechali samého a vydali sa do ulíc, resp. do tej jednej, ktorú sme mali pred domom. Stále bolo pod mrakom, no strašne dusno. Prešli sme sa promenádou popri mori a zhodnotili, že ľavá strana neba nie je veľmi naklonená kúpaniu, aj keď nejakému ujovi bolo jedno, že pláž nie je ani pláž a prší. Bezstarostne spal na kúsku trička. No ako v Banskej Štiavnici na Počúvadle. 😀
Cestou späť sme natrafili na maličké bistro, v ktorom sme zakotvili a dali si ich typické jedlo s mäsom souvlaki a, prekvapenie, grécky šalát, v ktorom boli olivy veľké ako naše paradajky a paradajky veľké ako menší kokos, ktorý u nás nepestujeme, ale ako príklad poslúžil bravúrne.
Teta nám absolútne nerozumela ani po anglicky, pri tom vyzerala, že nejaké základy by sa na ňu mohli nalepiť, keď celé menu mala v angličtine.
Po tomto gastronomickom zážitku číslo jeden sme sa išli konečne zložiť do toho nášho útulného apartmánu (znie to tak luxusne, ale to sa veľmi nehodí) príbytku a po dôkladnejšom prieskume sme zistili, že ujo toho veľa nepoupratoval. Doma by som aj zo zeme jedla, ale tu ani z umytého taniera, juuuj.
V kúpeľni ďalší šok.
Please do not throw paper into the toilet
Prosím?! ,,Skúsené cestovateľky” (teoretické asi len) a takéto nemilé prekvapko. Všetko za to, že sme si to tu nenaštudovali na nete. Tak Alexandra zobrala do ruky mobil a google povedal, že v celom Grécku nesplachujte papier do záchoda, lebo majú úzke potrubia (hlavne, že na letisku pohodka).
Vyhádzala som tú trochu vecí, ktoré som mala vo vaku a hodila som sa na posteľ. V momente ma vyplo a zobudila som sa o hodinu a pol. Ivka oproti mne tiež vyspávala a baby vedľa v izbe takisto podozrivo čušali.
Večer naše kroky smerovali k mólu, kde sme si sadli a užívali si prvý grécky západ slnka s jemným vánkom vo vlasoch, čo mi pripomenulo, že mi celkom chýba môj priateľ. Poslali sme domov fotky a okolo pol desiatej, keď sa stratili posledné lúče, sme si to zamierili do provizórnej sprchy a spať, a ja som ešte zhodnotila, že by som aj doma bola už rada, ako vždy. 😀
Pondelok bol za nami. Zostávajú štyri dni.
Pol dňa v Solúne
Ráno sme sa povinne zobudili o pol deviatej, lebo okolo jedenástej nám išla loooď! Loď do Thessaloník.
Spravili sme zo seba reprezentatívne Slovenky, dali si toastový chlieb s nátierkou a zeleninkou zo supermarketu a šli na vec. Na lodi sme si našli super miestečko, pred kapitánom, ktorý nám svojimi rečami spríjemňoval plavbu.
,,You know that mountain right there? Yes, that’s Mount Olympus… And do you know why there are only eleven gods living there now? No? Because I’m here!“ začal sa smiať, ,,actually, there are ten of them because she is here and she is the goddess as well!“ A ukázal na mňa, bohyňu. Egotrip. 😀
Po skoro hodinke slniečka, vody a vetra sme dorazili do Solúnu k Bielej veži, ktorá je asi najznámejšia pamiatka tam. Za výstup hore a panoramatický výhľad na mesto dáš asi 3€, no ja som nedala, lebo so mnou nikto nechcel ísť. Dali sme si teda praclík a chceli isť kuknúť mesto.
A skončilo to pri chceli.
Teplo. Ľudia. Autá. Všade. Ešte aj tie holuby mi vadili menej. Nezvládam teplo. Dajte mi voduuu.
Ako zabiť čas
Tak sme si dve hodiny počkali na loď naspäť a zatiaľ sa poflakovali po Aristetolovom námestí, kde sme Aristetolovi šúchali už zodratý palec, aby sa nám darilo a ďalej popri celkom špinavom mori a prístave.
Jednoducho nás to tam nejako nebavilo, čo je škoda, keďže som myslela, že obehneme celé druhé najväčšie mesto Grécka a ostaneme do večera, aby sme videli Solún celý vysvietený. Šmrnc tomu nepridávali ani otravní černosi predávajúci pletené náramky, na čo doplatila Ivka.
Možno, keby nebolo také neúprosné teplo, tak by sme to dali, lebo kamoš, ktorého sme stretli neskôr, nám odporučil niekoľko miest:
V Parku Alexandra Veľkého sa vieš príjemne poprechádzať a nájdeš tu promenádu s dáždnikmi – perfektný insta spot. Potom nám odporučil všetky múzeá s ukážkou byzantskej architektúry či múzeum fotografii, no hlavne Hagia Sophia. Taktiež nesmieš vynechať hrad Eftapyrgio, odkiaľ je ešte krajší výhľad ako z Bielej veže. A dokonca aj zadarmo.
Konečne sme sa dočkali nášho waterbusu a vytešené, že nemáme ubytko priamo tu v meste, sme si z lode vychutnávali posledné pohľady na mesto. Najbližšie už len zhora.
Doma sme si znova dali poobedňajšiu siestu a po nej sme boli odhodlané ísť si namočiť do mora aspoň nohy. Preventívne sme si aj tak obliekli plavky, čo bol v celku fajn nápad, pretože sa nám voda zdala stále teplejšia a teplejšia, až kým sme v nej neskončili celé.
More bolo vyhriate, veď celý deň nebolo chladnejšie, ako dvadsaťsedem stupňov. Pocitovo? Štyridsať, minimálne! Takéto osvieženie padlo vhod, to sa musí uznať.
Cestou späť po promenáde, keď sme prechádzali popri tých všetkých reštikách so sedením v piesku, sa nás ujo z jednej z nich snažil zlákať na ich chuťovky. Jeho ponuka nás zaujala, ale doma čakali cereálie s mliekom, lákavé. 😀
Utorok bol za nami.
Hor sa, na pláž!
Vstávanie o pol deviatej sa stalo akýmsi nepísaným pravidlom, uchytilo sa. Pomaly sme sa nachystali, naraňajkovali a smer Peraia beach!
Pláže v máji sú prázdne, no tomu zodpovedá aj ich stav – nezaopatrené pred letnou sezónou a pre turistov. Možno sme len vychytali nejakú neznámu, možno to tak majú stále, neviem.
Rozložili sme plachtu kúsok od mora a ľahli si vedľa seba. Už o pol jedenástej na nás pražilo slnko, piesok bol vriaci, a tak nám neostávalo nič iné, iba si natierať jednu vrstvu opaľovacieho krému na druhú, ale hlavne kúpať sa. Taká bola naša streda.
Voda, slnko, krém, voda, slnko, krém… Poobede sme zašli na poriadny gyros a znova siesta. Pri západe slnka more a štvrtok bol na obzore.
Baywatch ladies
Na našej pláži sme boli už pred desiatou a o hodinu neskôr som už mala na sebe vypálené plavky. Ivka okolo obeda zdrhla, lebo sa jej už dva dni nedalo poriadne spať z toho, aká bola spálená a ako sa tých päť mačiek v noci mlátilo. Ja som v noci registrovala jedine vŕzgajúcu posteľ, nie to ešte nejaké vonkajšie podnety.
,,Hey! You look like a model? Are you model?“ zastavil sa pri nás slizký pán a túto otázku adresoval mne. Skoro mi zabehlo, nehovoriac o tom, že všetci, popri ktorých sme kedykoľvek prechádzali, na nás hľadeli ako na výjav z knihy háremov, takže predpokladám, že toto bola bežná vec, ktorá mi prišla úplne nechutná.
Museli sme sa tváriť, že nehovoríme anglicky, že nie som modelka a že nie, nechceme pracovať v Grécku. Uňho. Božechráň.
Trošku sme ho týmto prístupom odradili, lebo sa vzdialil, ale zdanie klame – on si len bol zobrať svoje veci a hodil ich k nám. Chcela som byť už doma po tristo osemdesiaty tretí raz.
,,Alex, I love you!“ povedal mi, keď sa vrátil. Čumela som do toho piesku, nič nebolo vtedy krajšie a myslela som na to, prečo som vlastne vyšla z vody, keď som videla, že prichádza už prvýkrát. Jaaaj, lebo vo vode by som nemala kde utekať. Závidela som Miške, že ona tam ostala a s Domkou po boku sme spriadali plány, ako ho poslať preč. Alebo ako poslať preč nás.
Po chvíli sa vzdialil a keď mi pri rozlúčke povedal, že ma miluje (áno, zase), tak sa mi chcelo grcať. No zlatý. Vraj sú všetci takí šibnutí z tej ich krízy, čo tu majú.
,,Thank you,“ vravím mu. 😀 Aj tak nás ešte z lavičky obďaleč sledoval, keď sme boli už vo vode. Bleee.
Keď nás najväčšie slnko dostatočne spálilo, šli sme pre Ivku, prezliecť sa a hor sa na obed! Presne tam, kde nás lanáril ten holohlavý pánko.
Nohy v piesku a plné brušká
Keď nás zočil, celý šťastný začal vrieskať v tom ich jazyku na svojich. Na to sa asi traja z nich zhŕkli okolo nás a viedli nás k štvrtému, ktorý už prestieral stôl. Samozrejme, že v piesku, s výhľadom už naozaj na more. Nohy stoličky aj moje boli zaborené asi na dva centimetre, ale inak spokojnosť.
Dali sme si šalátik, na ktorý sme boli zlákané (parmezán, granátové jablko, tri druhy šalátovej trávy) a jeden obyčajný grécky s olivami a fetou. Do daru nám doniesli aj nejakú pochúťku, ktorou bol syr obalený nevieme v čom, asi v lístkovom ceste a bolo to také slané aj sladké naraz.
Lahôdka. Po tomto zdieľaní všetkého medzi všetkými nám s úsmevom doniesli ešte mini nanuky, ktoré sme si síce neobjednali, ale budiš, snáď odídeme so všetkými obličkami.
Aj sme odišli. Napapané, šťastné, spokojné. Odporúčam Ta Thalassopoulia.
Aj to podarované víno sme si popíjali každý večer, kým mi v ten večer Miška pri posteli neroztrepala plný pohár o stenu a ja som mohla spať na japonskej vlajke. Nikdy som po ničom netúžila viac ako zaspávať vo aj na vínnom opojení.
Štvrtok bol na konci.
Prečítaj si aj o týchto mojich zážitkoch:
Last Thursday night
Posledná noc bola taká supiš, že sme boli rady, že je posledná.
O jednej som sa zobudila na fajný rev a dupot a vieme si domyslieť, čo mi všetko išlo hlavou, keďže som tu za tento týždeň nevidela ani jedno decko. Isto nás zabijú takisto ako ich nad nami.
Ešte že sme boli zamknuté na tie tri otočenia kľúčom, čo ma upokojilo hneď potom, ako dieťa po štvrťhodine prestalo ručať o život. Až kým ma nezobudil otravný piskot komára a struny z matraca následne za tým. Chcela som byť doma už tisíci raz, minimálne!
Vytúžené piatkové ráno prišlo na scénu. Hurá domooov! Čo bude tak o šestnásť hodín a dovtedy si poďme užívať.
Zlým smerom
Užívať hľadaním správneho autobusu. A aj tak nastúpiť do zlého. Čakali sme, že dnešný deň bude dlhý a náročný fyzicky, lenže on bol aj psychicky!
Keď nám Google mapy ukazovali pohyb opačným smerom ako sme mali na pláne, vzhľadom na to, že sme si to mierili na letisko, neostávalo nám nič iné, len vystúpiť na najbližšej zastávke a čakať na autobus, ktorý pôjde doprava, nie doľava. Po fajnej chvíli sme sa ho aj dočkali.
A potom sme zistili, že to bol ten istý, len sa išiel otočiť. Ukážkové turistky. Aj tak sme si nekúpili lístok druhýkrát, ale pssst.
Naším cieľom bolo dostať sa na stanicu, ktorá bola pri nákupnom centre Ikea, čo už bolo ale viac-menej v Solúne, preto bola naša cesta takáto strastiplná. Ďakujeme za slovenské autobusy, nech sú, aké sú.
Tam nás čakal Ivkin grécky kamarát Niko, s ktorým sa zoznámila na nejakej výmene a odvtedy sa nevideli. Tak sme si išli sadnúť na kávu. Vraj desať minút pešo. Možno pätnásť, čert to ber.
Len sme sa trmácali neznámou cestou bez chodníka v dobrom lejaku, ktorý už nebol až tak osviežujúci ako keby je vonku tridsiatka. Pretože ráno sme vstali a bolo zamračené a miestami sme boli rady za dlhé rifle a bundičky.
,,There are only three days in a month when it’s raining in Thessaloniki and this is one of them,“ zasmial sa Niko, keď sme si sadli do kaviarne.
,,Actually, we experienced two of them, on Monday as well,“ povedala mu Domka tým jej anglickým prízvukom, ktorý nikto nevieme, kde a ako nadobudla, kúpila, získala.
Nezvyknem pašovať, ale…
Takmer dve hodinky ubehli ako voda, resp. ten dážď vonku a ani sme sa nestihli usušiť, boli sme mokré zas. Niko nás ešte previedol nejakým ďalším nákupným centrom a konečne to letiskooo!
Cestou normálne aj vykuklo slniečko a keď sme dojedli všetok obložený chlebík, ktorý nám poostával, šli sme na kontrolu, po ktorej sa Alexandra videla v utečeneckom tábore.
Zobrali ma niekde mimo ostatných, ujo mi strčil do tašky, predpokladám, že tester na drogy, preventívne a aj keď nemám veľmi v obľube pašovať tento typ tovaru, trošku som sa bála, ale hlavne, chcela som už byť na ceste domov, ktorá bola nejaké o tri hodiny pred nami.
Neohlásené meškanie
Ako dlho budete meškať? SMS od ocina, ktorá ma nemilo prekvapila. Ostala som zaskočená, pretože nikde žiadny delay nepísali. Vzápätí mi prišiel obrázok z neznámej stránky, kde bolo písaných dvadsaťpäť minút. Super, to ešte zvládnem, ale strašne chcem byť už doma z tejto zaostalej krajiny (sorry), kde sa nedá normálne vycikať!
Pomaly sa blížil čas boardingu, tak si vravíme, že stále žiadne meškanie, tak asi v pohode, pôjdeme normálne.
Haha. Prešla polhodina navyše, kedy sme už mali sedieť v lietadle a my pred gateom. Hodina.
Ocino mi znova poslal obrázok, kde bolo písané meškanie hodinu a desať minút. Fajn, takže o chvíľu. Chvíľa prešla a po hodine a pol sme načali zásoby, ktoré sme mali schrúmať v lietadle. Lenže ďalšia správa od ocina: Prečo nešli už štyri lietadlá pred vami?
Na boardingovej tabuli malo zopár letov niekoľkohodinový delay. Začala ma chytať panika, že sa odtiaľto už nikdy nedostaneme. To sa stupňovalo s pribúdajúcimi polhodinami čakania. Veď hej, bolo tu fajn, ale už sem s najväčšou pravdepodobnosťou nepôjdem. Po troch hodinách nám ako útechu rozdali päťeurové kupóny na jedlo. Škoda, že bolo už pred jedenástou a bol otvorený jeden obchod.
Túžba po domove 😀
Tak sme sa tam aj tak nahrnuli, kúpili si bagety s vodou a usadili sa pred gate. Už bolo jedno, kto má priority boarding a kto nemá, sedíš, kde je miesto. Ach, strašne som chcela byť už doma. Aspoň v tom lietadle. Väčšinou sa mi nestáva, že až takto túžim po rodnej hrude, keď som mimo Slovenska, ale tento trip mi ukázal, že sa to dá na celkom vysokej úrovni.
Doma. S ocinom, s maminou. So sestrou. S havkom. S frajerom. Rozdávať im magnetky.
Tak som sa smutná uložila na stoličku a ľahla si na batožinu. Malé deti pospali a blížila sa polnoc. Baterka sa mi vybíjala, držala sa už len silou vôle. Motivovalo ma jedine to, že keď prídem domov, tak si od leteckej spoločnosti požiadam o kompenzáciu za omeškanie. Aj keby mi tie peniaze nedali, hlavne, nech som domaaa.
Odlietať začnú aj lietadlá, ktoré boli načasované po nás, čo nás úplne rozčuľuje. Musím sa priznať, že v tomto momente Grécko doslova nenávidím a mrzí ma to, lebo v budúcnosti by som chcela dať šancu ešte aspoň ostrovom.
Ready to take off
Napadajú mi všetky hrozné scenáre, že sa budeme musieť vrátiť na ubytko a zostať tam aspoň do stredy a keď sme o trištvrte na dvanásť sedeli na svojich lietadlových miestach s infoškou, že opravovali motor a nedal sa im zatvoriť kryt, tak som mala dosť najviac ako sa dá.
Naveľa prežijeme aj tento let, za čo ďakujem všetkým svätým, ktorí pri nás stáli. S nepredstaviteľnou radosťou sa zvítam s ocinom, ktorý už netrpezlivo parkuje pred príletovou halou a do pár minút v aute všetky pospíme ako mechy.
Home sweet home.
Lacné ubytovanie
Nájdi si pre seba v cieľovej destinácii najvýhodnejšie ubytovanie, ktoré bude spĺňať všetky tvoje požiadavky. Či už je to skvelá lokalita, vysoká kvalita, alebo nízka cena.
Letenky na mieru
Hľadáš lacné letenky? Vyskúšaj náš vyhľadávač leteniek. Zobrazí ti aktuálnu ponuku výhodných leteniek a zároveň si svoje vyhľadávanie môžeš prispôsobiť presne podľa svojich požiadaviek.
Autor: Alexandra Mlynárová
Čo máš najradšej na cestovaní?
Adrenalín. Možno pre niektorých je adrenalín skočiť si z mosta, no pre mňa je najlepší ten pocit pred. Už počas balenia si uvedomujem, že idem do veľkého sveta s batôžkom na chrbte……
Viac o autorke